ZVUKOVÁ A GRAFICKÁ STRÁNKA SLOVENČINY
v slovenčine v zásade platí, že jednej fonéme (hláske) zodpovedá jedna graféma (písmeno)
výnimky: ch, dz, dž
zvukovou stránkou jazyka sa zaoberá fonetika (skúma realizáciu zvukov cez hlásky) a fonológia (abstraktná)
slovenské samohlásky delíme na:
a) vysoké: i, u
b) prostredné: e, o
c) nízke: a, ä
VÝVIN PÍSMA
používa na vyjadrenie predmetov alebo činností obrázky
je univerzálne, všetci mu rozumejú
používa sa dodnes (zákazy, niektoré dopravné značky, ...)
SPISOVNÁ VÝSLOVNOSŤ (ORTOEPIA)
znelostná asimilácia (spodobovanie) – nastáva, keď sú vedľa seba znelá a neznelá spoluhláska – vtedy sa vždy prvá v poradí mení na svoju párovú spoluhlásku (kde → [gde])
výslovnosť spoluhlásky v
výslovnosť dvojhlások
výslovnosť spoluhláskových skupín a zdvojených spoluhlások
rytmické krátenie
mäkkosť a tvrdosť spoluhlások
rozdelenie spoluhlások podľa účasti hlasu (podľa znelosti):
znelé: b, d, ď, g, dz, dž, z, ž, h, v
neznelé: p, t, ť, k, c, č, s, š, ch, f
nepárové znelé: m, n, ň, l, ľ, ĺ, r, ŕ, j
PROZODICKÉ VLASTNOSTI REČI – INTONÁCIA
intonácia sa prejavuje vo väčších rečových jednotkách než je hláska, najmenšou intonačnou jednotkou je slabika
intonácia vzniká modulovaním (zmenami) hlasu
modulácia môže byť trojaká:
a) časová – vzniká pri nej
kvantita (dĺžka)
dĺžka nositeľov slabičnosti
trvanie dlhej samohlásky alebo dvojhlásky je dvojnásobok trvania krátkej samohlásky
pauza (prestávka)
reč je pauzami členená na takty, takéto členenie sa nazýva frázovanie
prestávky rozoznávame: a) logické (významové) b) fyziologické (nevyhnutnosť nadýchať sa)
tempo reči (rýchlosť)
závisí od obsahu a funkcie prejavu – čím je bohatší, náročnejší, tým je tempo pomalšie a naopak
menej dôležité časti vety sa realizujú rýchlejším tempom
priemerné tempo reči – asi 100 slov za minútu
rytmus
je vytvorený najmä striedaním prízvučných a neprízvučných slabík v slove, ktoré vytvárajú takty
čím nižší je priemerný počet slabík v slovách, tým viac text smeruje k rytmickosti
b) silová – vzniká pri nej:
intenzita hlasu
celková sila reči, možno ňou znižovať alebo stupňovať dynamiku zvukového rečového prejavu, vyčleňovať a rozlišovať menej dôležité časti výpovede od dôležitých
úzko súvisí s hlasovým registrom (nižšia alebo vyššia poloha hlasu)
je dôležitým štylizujúcim prostriedkom vety, najmä pri prednese umeleckého textu
prízvuk
pevný (nepohyblivý) prízvuk – na prvej slabike slova
vedľajší prízvuk – menej výrazný
dôraz
výrazné intonačné vyzdvihnutie slova, ktoré sa chápe vo vete ako významovo najdôležitejšie, jeho zdôraznením sa vylučuje možnosť iného chápania vety
c) tónová – predstavuje ju:
melódia hlasu
tónové vlnenie, čiže stúpanie a klesanie výšky hlasu vo vete
3 druhy melódie:
a) uspokojivá končiaca melódia (konkluzívna kadencia)
b) neuspokojivá končiaca melódia (antikadencia)
c) neuspokojivá nekončiaca melódia (semikadencia, polokadencia)