ZÁKLADY RÉTORIKY, REČNÍCKY VÝCVIK
rétorika čiže rečníctvo je náuka o výbere jazykových prostriedkov a o vlastnostiach hovoreného prejavu
jazykový prejav je v rečníckom štýle doplnený mimojazykovými prostriedkami (mimika, gestá...)
DEJINY RÉTORIKY
vznikla v starom Grécku pred vyše 2000 rokmi ako dôsledok spoločenskej situácie (otrokárska demokracia), lebo každý slobodný občan mal právo vystupovať na verejnom zhromaždení alebo na súde ako žalobca alebo obhajca a od jeho rečníckeho umenia často závisel výsledok jeho právneho sporu
rétorika bola spolu s gramatikou a dialektikou súčasťou vyššieho vzdelania ⇒ bolo veľa dobrých učiteľov a teoretikov rečníctva:
Gorgias (485 – 380 p.n.l.) – napísal učebnicu rétoriky, rozpracoval rečnícke figúry
Demostenes (384 – 322 p.n.l.) – jeden z najvýznamnejších rečníkov
Sokrates (469 – 399 p.n.l.), jeho žiak Platón (427 – 347 p.n.l.) – majstri akademických dialógov
Demokritos (460 – 370 p.n.l.)
Aristoteles (384 – 322 p.n.l.) - najvýznamnejší teoretik rečníctva
Rétorika
výklad o teórii rečníckeho umenia – definície
rozdelená na 3 časti – politické, súdne a pochvalné spisy •
Poetika
prvý teoretický spis o básnickom umení na európskom kontinente
najväčším zo starorímskych rečníkov bol Marcus Tullius Cicero (106 – 43 p.n.l.)
novšie dejiny rétoriky sa spájajú so vznikom kresťanského náboženstva – náboženská (kazateľská) rétorika je menej konkrétna, menej polemická a viacej oslavná ako antická rétorika
univerzity – iný druh rétoriky – akademické prednášky dostávali formu živého prejavu a prenikali do širšej verejnosti
vznik buržoáznej spoločnosti priniesol rozvoj politického rečníctva – parlament (Anglicko), verejné tribúny (Veľká francúzska revolúcia – Jean Paul Marat)
vznik marxizmu → potreba nového štýlu na presviedčanie más → úpadok rétoriky 1. súčasné obdobie – renesancia rétoriky – má dôležitú riadiacu a motivačnú funkciu (napr. logické, stručné vysvetlenie príčiny problému viac zmobilizuje k činnosti ako frázovité „plytké“ vysvetľovanie)
REČNÍCKY ŠTÝL A JEHO ŽÁNRE
slohové štýly (HANU(PR)):
a) hovorový
b) administratívny (úradný)
c) náučný (odborný)
d) umelecký
e) publicistický
f) rečnícky
rečnícky štýl má veľa spoločného s publicistickým (obidva sú verejné), preberá aj prvky umeleckého štýlu
rozdiely medzi rečníckym a publicistickým štýlom sú vlastne rozdielmi medzi ústnym a písomným prejavom – ústny prejav má:
kratší, koncentrovanejší a zaujímavejší obsah
prehľadnejšiu kompozíciu a štylizáciu
výhodu v používaní mimojazykových prostriedkov
možnosť doplniť prejav diskusiou
vysokú techniku prednesu
rečnícky prejav musí obsahovať:
a) oslovenie (správne poradie oslovovaných – najprv osoby ženského pohlavia, vyššie postavené)
b) úvod – rečník by sa ho mal naučiť naspamäť, mal by v ňom naznačiť tému, prípadne použiť rôzne prirovnania, citáty, príslovia, porekadlá
c) jadro – rozvedenie problému, fakty, môže sa aj čítať
d) záver – zhrnutie, vystupňovanie myšlienky, podľa príležitosti (rečník môže vyvolať smiech, niečo zvolať, vyzvať poslucháčov k činnosti...)
v rečníckom štýle používame spisovný, zrozumiteľný a spoločensky, vekovo a mentálne primeraný jazyk
rečnícke otázky a prípadné rečnícke odpovede (nevnucujú názor rečníka, používajú sa častice ako možno, snáď, ...)
opakovanie slov:
za sebou – epizeuxa
na začiatku za sebou idúcich veršov (viet) – anafora
na konci za sebou idúcich veršov (viet) – epifora
na konci jedného a na začiatku druhého verša (vety) – epanastrofa
rečník by svojím prejavom mal upútať, zaujať, motivovať, na konci presvedčiť, príp. rozosmiať alebo dojať ⇒ príprava rečníckeho útvaru je teda ešte náročnejšia ako vypracovanie písomného útvaru
žánre rečníckeho štýlu:
a) agitačné (politická reč, súdna reč)
b) náučné (prednáška, referát, koreferát)
c) príležitostné (spoločenský príhovor, smútočný prejav, slávnostný prejav)